Všetci občas cítime, že nič nestíhame. Ale čo ak práve vtedy, keď „nič nerobíme“, tvoríme najviac?
Toľko chuti a tak málo času
Poznáte ten vnútorný rozpor?
„Nič nestíham.“
„Robím toho málo.“
„Deň má iba 24 hodín, potrebujem viac!“
Niekedy mám pocit, že by som chcela rozbehnúť všetko naraz, inokedy sa na seba pozerám s výčitkou, že „nič nerobím“. A nie som sama – počúvam to od klientov, kolegov, aj od ľudí, ktorí sa označujú ako multipotenciáli, aj od tých, čo to slovo ešte nikdy nepočuli, no žijú jeho podstatu.
Je zaujímavé sledovať, ako často sa hodnotíme podľa viditeľného výkonu. Výsledku. Čísla. Dokončeného projektu. Toho, čo vidno na povrchu.
Lenže… povrch nehovorí celý príbeh.
Fáza, ktorú nikto nevidí (ale bez nej by nebolo nič)
Uvedomila som si, že moja tvorba prebieha vo fázach. A jednou z nich je ticho. Zdánlivo nečinné obdobie, v ktorom „nič nerobím“. Lenže ono sa tam deje všetko.
Predstavte si semienko. Zasejete ho do zeme a dlhý čas sa navonok nič nedeje. Ale pod zemou, mimo zrakov ostatných – sa odohráva zázrak. Aktivuje sa, reaguje na prostredie, začína svoj vývoj. A potom… zrazu sa objaví výhonok. Pre niekoho nečakaný, lebo vás nevidel nič robiť. Pre vás je to však výsledok.
Takto funguje aj tvorba mnohých z nás. Nápad, ktorý „zrazu“ zrealizujeme, má často dlhú prípravnú fázu – vnútorne sme ho žili, skúmali, cítili, hľadali súvislosti. Až keď dozrie, príde impulz k akcii – často rýchlej a efektívnej.
Nie, nie ste leniví. Len potrebujete rešpektovať svoj proces.
Žijeme v dobe okamžitej akcie. Premýšľanie bez viditeľného výsledku sa zamieňa s prokrastináciou. A ľudia akými sú aj multipotenciáli, ktorí potrebujú priestor na vnútorný proces, si začínajú myslieť, že robia niečo zle.
„Keby si to urobil skôr, už to mohlo byť hotové…“
Možno áno. Ale možno by to bez tej fázy predtým nebolo vôbec možné.
Ak sa nútime konať predčasne, len aby „bolo vidno výsledok“ alebo, aby „bolo vidno, že niečo robíme“, oberáme sa o esenciu svojej tvorby. Tlačíme na výhonok, ktorý ešte neprekorenil. A výsledok je buď slabý, alebo žiadny. Niekedy sa deje to, že preskakujeme fázu vnútornej tvorby a nevenujeme sa jej tak, ako by sme sa mali, lebo „vytvárame dojem o výkone“. Lenže tvorba toho dojmu, nám uberá kapacity na tvorbu reálneho výsledku. V tomto prípade zdánlivé nič nerobenie, prináša viac.
Dovoľte si čumieť do blba. Fakt.
Dnes viem, že potrebujem fázy ticha. Potrebujem nechať nápady dozrieť, aj keď navonok vyzerám ako niekto, kto len sedí a premýšľa. Práve vtedy sa starám o semienka – o tie zázračné impulzy, ktoré sa raz zhmotnia.
A tiež viem, že nie som jediná.
Mnohé firmy si však túto realitu neuvedomujú. Tlačia na výkon, ktorý je merateľný. Ignorujú fázy, ktoré tvoria základ inovácií a kreatívnych riešení. Ľudia s multipotenciálom – s prirodzenou túžbou prepájať, skúmať, tvoriť z rôznych uhlov – sa v takom prostredí vyčerpávajú, potláčajú svoj potenciál… alebo odchádzajú. Tomu všetkému predchádza frustrácia.
Prichádzajú do firiem s obrovskou chuťou a nasadením, veľmi rýchlo si navnímajú prostredie a objavia priestor na zlepšenie rôznych oblastí. Majú dostatok elánu a chuti realizovať zlepšenia aj nad rámec svojich povinností a často za to nič na oplátku neočakávajú (to neznamená, že ich treba zneužívať). Ich rôznorodá, multipotenciálna (diverzifikovaná) myseľ, túži po sebarealizácii. Keď však nedochádza k naplneniu tejto potreby, dochádza k pocitu frustrácie a tichému odchodu.
A to je škoda pre všetkých.
Prečo firmy nedokážu vytvoriť prostredie vhodné na uplatnenie multipotenciálov? Často sú totiž rýchlejší ako je firma schopná reagovať. Inovácie a opravy si vyžadujú zmeny a náročné procesné prostredia firiem ich neumožňujú. Nakoniec sa to podobá na boj s veternými mlynmi a počúvaním toho, čo sa nedá a prečo to nemôžeme urobiť.
Preto mnoho multipotenciálov podniká, no uspieť nie je jednoduché. Prečo? To je ďalšia téma a rada na ňu pripravím ďalší článok. Kľúčové slovo je v tomto prípade spolupráca.
Multipotenciál nie je brzda. Je to hybná sila.
Multipotenciál nie je zdržanie, nie je dôvod, prečo sa veci nedejú rýchlo alebo efektívne. Nie je to ten, kto „zdržuje tím“, lebo si „nevie vybrať“, „skáče z veci na vec“, „rozmýšľa pridlho“, „má príliš veľa nápadov“. Je to len iný spôsob fungovania, ktorý má svoj čas a rytmus – a ak sa rešpektuje, je extrémne prínosný a aj výkonný.
Multipotenciálov je podľa mňa oveľa viac, než si myslíme. Mnohí však o tom nevedia. Snažia sa natesnať do krabice, ktorá im je pritesná, ale očakávajú, že by sa do nej mali zmestiť a mali by sa v nej cítiť dobre. Idú na to zo zlého konca. Menia seba, aby sa do krabice zmestili, no nech to skúšajú akokoľvek nejde to.
S takýmto prístupom zijú dlhodobo v móde „zajaca, ktorý si myslí, že je ryba“ a nevyužívajú svoj potenciál – niekoľko potenciálov, čiže svoj multipotenciál.
Keď fungujú z pozície ryby, sú pomalší, nerozbehnutí, lebo sa snažia „vybrať si jednu vec“, aj keď im to vnútorne nefunguje, pohybujú sa v prostredí spôsobom, ktorý tam nezapadá. Ale ak im dáte priestor, podmienky a rešpekt – zrazu bežia ako zajac. A nie hocijaký – ten s kompasom, nadhľadom a kreatívnym plánom.
Multipotenciál nie je problém, ktorý treba vyriešiť, ani spomalenie, ktoré treba odstrániť. Je to potenciál, ktorý treba pochopiť a vytvoriť mu podmienky, aby rozkvitol.
A čo môžeme urobiť?
- Zamestnanci a tvoriví ľudia – Rešpektujte svoj rytmus. To, že tvoríte inak, neznamená, že ste neefektívni.
- Zamestnávatelia – Vytvárajte prostredie, kde ľudia môžu chvíľu nič nerobiť – aby potom mohli spraviť veľa. Budete prekvapení, čo všetko prinesú.
- Freelanceri a podnikatelia – Pamätajte, že nie všetko sa musí diať naraz. Aj vy máte právo na fázu semienka.
Budem veľmi rada, ak mi napíšete, ako vnímate svoj tvorivý proces a podelíte sa o svoju skúsenosť. A ak ste zamestnávateľ – vytvárate priestor pre tvorivé ticho vo firme? Som presvedčená, že ak multipotenciáli pochopia svoj proces a firmy im umožnia ho naplno žiť, vznikne svet, v ktorom sa zázraky dejú nie náhodou – ale zámerne.
